Deň siedmy 24.10.2026

Posledný deň bol voľný, yes!

Nebola škola, ale nezaháľali sme. Od skorého rána sme boli na cestách-necestách. Reggio di Calabria – centrum Kalábrie – je úplne na juhu a Sicília je tak blízko, že máme pocit, že do nej kameňom dohodíme. Vplyv Sicílie a afrického kontinentu tu v Reggio Calabria naozaj cítiť. Na každom kroku predávajú známe cannolo alebo arancini. Afriku zase cítiť z architektúry, ktorá sa podobá na Maroko či Tunisko. Počasie vydržalo, bolo príjemných 22 stupňov, no na slnku pocitovo aj 30.

Cestovali sme vlakom zo stanice v Pizzo, vzdialenej od nášho ubytovania asi 45 minút pešo. Cesty sú tu úzke a kľukaté, bez chodníkov, takže pešo ďaleko nezájdeš. Verejná doprava v meste nie je označená a cestovný poriadok tu už vôbec nenájdeš. Nejako sa nám však podarilo dohodnúť s miestnymi a tí nám prezradili, kde stojí autobus a o koľkej ráno ide. Boli veľmi zlatí, keď začali: „Viete, tu ste v Taliansku, autobusy nemusia ísť načas.“ Ale verte či nie, išiel a vlak do Reggio Calabria sme v pohode stihli.

Cesta vlakom bola prekrásna, železničná trať totiž vedie priamo po pobreží. Vlak bol pohodlný a moderný, pričom každá zastávka svietila na displeji. Po hodine a pol sme boli v cieli.

V Reggio majú asi najkrajšiu promenádu. Je z nej vidieť Etnu, no tentokrát bola pokojná. Škoda, chceli sme ju vidieť v akcii, tak možno nabudúce. O 11. hodine sme mali rezervovaný vstup do Národného archeologického múzea. Ukrývajú sa v ňom dva skvosty – bronzové sochy A a B. Názov síce nie je veľmi kreatívny, ale sochy sú čarovné. Ide o dvoch nahých mužov – bojovníkov z obdobia 400 rokov pred Kristom. Zaujímavosťou je, že ich v prístave v Reggio našli len nedávno, v roku 1972. Sú to bronzové odliatky (každá socha váži 400 kg a vysoké sú okolo 197 cm), oči a bradavky majú z medi a socha A má dokonca postriebrené zuby.

Boli tam aj ďalšie archeologické nálezy zo starovekého Grécka a Ríma. Z Grécka preto, lebo tento juh Talianska bol kedysi pod ich vplyvom. Videli sme rôzne predmety dennej potreby staré vyše 2000 rokov – poháre, nožnice, ale aj sarkofágy, stĺpy, mince, ozdoby, šperky či nádoby ako stvorené na skincare...

Potom sme išli nakupovať, veď máme voľný deň! Niekto si kúpil oblečenie (veľa oblečenia, pravda, Lenka? ), iný videohry (pravda, Michal? ) a dievčatá ešte kozmetiku (veď kde na Slovensku kúpiš Kiko Milano?). Dievčatá však nezabudli ani na pani učiteľku, ktorá s nami nešla (viac nebudeme prezrádzať)...

Cestou domov sme si ešte na odporúčanie našich priateľov z Pizza kúpili zmrzlinu v Gelateria Cesare. Bola naozaj dobrá a stála za tých 3,50 €.

O štvrtej sme išli vlakom naspäť do Pizza. Trochu nás vykoľajilo, že vo vlaku tentoraz nesignalizovali jednotlivé zastávky. Museli sme byť v strehu a sledovať cestu. Cítili sme sa však celkom sebavedomo, keďže mnohé miesta nám už boli povedomé. Vystúpili sme vo Vibo-Pizzo, odkiaľ sme sa mali dostať do Residenza Nausicaa, no nemali sme ani potuchy, či ešte pôjde nejaký spoj. Po polhodine čakania však prišiel.

O šiestej sme už boli na izbách. Vtedy začalo silno pršať, no my sme už boli v suchu. Dnešný deň nám jednoducho vyšiel!

Deň šiesty 23.10.2026

Áno, grande finale ! Dnes je posledný deň v škole. Okrem iného máme športové aktivity. Rozdelíme sa do tímov. Samozrejme, nie sme tu všetci atléti, futbalisti ostali v Topoľčanoch. Musíme si teda poradiť, ako vieme. Máme tu však zopár želiezok v ohni. Napríklad Sophiu, bývalú profi tenistku – tu v Istituto o nej kolujú legendy, ako doslova rozbila Talianov v bedmintone, keď boli minulý rok u nás. No a Igorovi ide volejbal veľmi dobre. Smečuje parádne a jeho podania sú nechytateľné. Takže keď to zhrnieme, nejako si poradíme. Na ihrisku v areáli školy, len pár metrov od mora, sa to celé začína. Naši talianski spolužiaci hneď pochopili, že to asi nebudú veľké športové výkony, a tak sme vytvorili zmiešané slovensko-talianske tímy. Ide hlavne o zábavu, socializáciu a komunikáciu v angličtine. Stretávame tu aj Antonia – je z Austrálie, konkrétne zo Sydney. Je to veľmi sympatický a usmievavý Krokodíl Dundee. Potom ideme do počítačovej učebne a spájame sa so Slovenskom. Spolužiaci z drevárskych odborov nás nadšene zdravia a my ich. Máme si toho veľa povedať! Po vyučovaní okolo štrnástej hodiny ideme na slávnostný rozlúčkový obed do neďalekej reštaurácie priamo na pláži, ktorý pre nás zorganizovali učitelia z Istituto. Čakajú nás antipasti, primo, secondo aj caffè. Zažívame nefalšované talianske stolovanie so všetkým, čo k tomu patrí. Na záver dostávame namiesto medailí certifikáty o účasti v programe Erasmus. Aj to veľmi poteší!

Deň piaty 22.10.2026

Kalábria je veľmi známa – a to nie len v Európe, ale aj v Číne, USA či v Austrálii. Preslávil ju tuniak, ktorého spracovanie má v tomto regióne stáročnú tradíciu. Keď sa v Kalábrii povie tuniak, myslí sa tým Callipo. U nás je táto značka známa najmä zmrzlinou, no Callipo je predovšetkým konzervovaný tuniak. Ide o rodinnú firmu na spracovanie rýb, ktorú v roku 1913 založila rodina Callipo. Dnes ju vedie už štvrtá generácia zakladateľov. Je to moderný podnik, v ktorého výrobe pracuje 200 žien. Áno, práve ženy tvoria hlavnú časť tímu – ide o tradíciu, ktorá sa zachovala od druhej svetovej vojny. Dnes sme firmu Callipo navštívili a sympatická Francesca nám všetko ukázala a vysvetlila.

Firma má hneď niekoľko zaujímavostí:

Zamestnancom poskytujú rôzne výhody (naposledy napríklad príspevok na preventívne prehliadky).

Spolupracujú s väznicou, v ktorej väzni vyrábajú košíky na darčekové balenia. Okrem tuniaka konzervujú aj cibuľu či sušené rajčiny. Suroviny nakupujú výhradne od lokálnych dodávateľov, čím podporujú miestnych producentov. Z tuniaka spotrebujú naozaj všetky časti – nič nejde nazmar. Vedeli ste, že najviac omega-3 mastných kyselín obsahuje časť okolo očí? Hlava preto putuje do Thajska, kde z nej vyrábajú rôzne „elixíry mladosti“. Plutvy a chvost sú zasa obľúbenou pochúťkou našich štvornohých miláčikov, napríklad vo forme granúl. Zvyšok mäsa smeruje do pohárov a konzerv.

Aj tu sa však mäso delí podľa kvality – to najkvalitnejšie pochádza z brušnej časti. Dokonca aj kosti nájdu svoje využitie ako hnojivo. Je to fascinujúce! Firma Callipo na nás urobila obrovský dojem. Máme veľký rešpekt pred 200 zamestnankyňami, ktoré ručne ukladajú nakrájané kusy uvareného tuniaka (vareného v pare!) do pohárov a konzerv. Odteraz, keď budeme jesť tuniaka Callipo, budeme vedieť, koľko úsilia si vyžaduje, aby sme si ho mohli v pohodlí domova vychutnať. Na záver sme dostali darčekovú tašku s malou ochutnávkou. Pred odchodom sme stretli aj samotného majiteľa, s ktorým sme sa odfotili. Grande Callipo! Plní dojmov naskakujeme do áut. Angela, Rosario a Emilio nás vezú do cukrárne Callipo. Áno, Callipo je aj známa zmrzlina! V cukrárni dostávame zmrzlinu zadarmo. Títo Calabresi (Kalábrijčania) sú neuveriteľne vďační za to, že sa o nich zaujímame. Milujú ľudí a milujú život.

Rovnako srdečné bolo aj poobedie s Domenicom. Sám nám navrhol, že sa nám vo štvrtok bude venovať a prevedie nás históriou hradu Murat, kde si vypočujeme neuveriteľný príbeh Joachima Murata. Najfascinujúcejšie bolo, že po odsúdení mal pred popravou zastrelením posledných 15 minút života. Týchto 15 minút využil na napísanie listu svojej manželke. List sa k nej síce nikdy nedostal, no my si jeho vyznanie lásky môžeme prečítať ešte aj dnes:

„Moja drahá Caroline, prišla moja posledná hodina; o niekoľko okamihov prestanem existovať; už nebudeš mať manžela a moje deti nebudú mať otca. Nikdy na mňa nezabudnite; môj život nebol poškvrnený nijakou nespravodlivosťou. Zbohom, môj Achille, zbohom, moja Letitia, zbohom, môj Lucien, zbohom, moja Louise; dokážte svetu, že ste ma hodní. Zanechávam vás bez kráľovstva a bez majetku, uprostred mojich početných nepriateľov; buďte vždy jednotní, povzneste sa nad nešťastie, pamätajte na to, kým ste a kým ste boli, a Boh vám požehná. Nezlorečte mojej pamiatke. Vedzte, že mojou najväčšou bolesťou v týchto posledných chvíľach života je, že zomieram ďaleko od svojich detí. Prijmite moje otcovské požehnanie; prijmite moje bozky a moje slzy. Majte vždy na pamäti svojho nešťastného otca.“ Potom nás Domenico zobral do asi kilometer vzdialeného kostola vytesaného do skaly nad morom – La Chiesetta di Piedigrotta. Jeho príbeh je rovnako fascinujúci ako prostý. Keď po náraze lode vznikla v skale trhlina, niekto do nej začal tesať sochu Panny Márie ako spomienku na zahynutých námorníkov. Postupne kopali a tesali ďalšie sochy svätých a výjavy z Biblie. Trvalo to celých 100 rokov a vystriedali sa pri tom 3 generácie: otec, syn a vnuk. Pre nás je toto miesto najočarujúcejším kútom v celom Pizze. Ďakujeme Angele, Rosariovi, Emiliovi a Domenicovi za ďalší prekrásny deň plný neuveriteľných príbehov.

Deň štvrtý 21.10.2026

Dnes bol v Istituto významný deň – uskutočnila sa každoročná slávnosť „krstenia mora“, ktorá sa pravidelne koná na začiatku školského roka. Je to veľká udalosť. Žiaci sa obliekajú do bielo-modrých outfitov, učitelia volia slávnostnejšie oblečenie, všetko je vyzdobené a upratané a na mori sú pripravené člny.

Tento rok sme sa slávnosti zúčastnili aj my, študenti Strednej odbornej školy drevárskej z Topoľčian. Sedeli sme v hľadisku na vyhradených miestach medzi pozvanými hosťami. Medzi nimi sa každoročne objavujú aj členovia vlády – tentoraz prišiel minister pre európske záležitosti a rozvoj južného Talianska Tommaso Foti, primátor mesta Pizzo a dokonca aj prezident talianskej polície. Všade navôkol viali talianske vlajky.

Jednou zo zaujímavostí tohtoročnej slávnosti bola prezentácia programu Erasmus+. Taliani si do nej vybrali práve náš projekt z Topoľčian! Pred zrakmi dôležitých osobností sa tak na obrazovkách mihali zábery, fotografie a videá z Topoľčian, na ktorých sa mnohí z nás dokonca spoznali. Nechýbalo ani video, ako profesor Domenico z Instituto hrá na klavíri v Tribečskom osvetovom stredisku. Nádhera!

Popoludní sme mali voľný program, a tak sme išli na pláž. Konečne! Napriek nepriaznivej predpovedi počasia bolo dnes veľmi teplo, čo sme hneď využili. Tí najodvážnejší sa dokonca okúpali, i keď ich nebolo veľa. Deň sme zakončili spoločnou večerou v našej pravdepodobne najobľúbenejšej reštaurácii, kde sa hitom stáva rizoto s morskými plodmi. Pani učiteľky sa nám snažia vysvetľovať dôležitosť takýchto spoločných večerov – bez nich by sme asi len sedeli s mobilmi na izbe. Učíme sa tak naozaj v každej chvíli. Ďakujeme!

 PREDOŠLÉ DNI